Ako na maratón z pohľadu rekreačného bežca...

Autor: Ivo Čabra | 7.10.2012 o 14:39 | (upravené 7.10.2012 o 20:01) Karma článku: 6,34 | Prečítané:  1051x

Dnes som bežal Košický maratón a počas behu  ma napadlo, že o tom trochu napíšem... Začalo to v auguste 2010, keď sme sa s kamarátmi dohodli, že si zabehneme maratónsku štafetu, aj keď sme predtým nebehali. Vzhľadom k veku nad 35 rokov a rokmi pribúdajúcim kilám sa nám to zdal celkom dobrý nápad.

Ale už pri prvom spoločnom tréningu, keď som zvládol zabehnúť bez prestávky len 1,5km som si uvedomil, že to nebude jednoduché. Bola to tvrdá konfrontácia plánov s realitou. K tomu ešte na druhý deň som mal aj poriadnu svalovku.

Nevzali sme to. Postupne sa naša výkonnosť začala zlepšovať. Ja som na štafetu nakoniec nešiel, pretože do nášho maratónu (MMM Košice) som  natrénoval len na cca 4km a hlavne pre neustále bolesti šliach na nohách. Prihlásil som sa teda len na minimaratón 4,2km, ktorý som potom zvládol bez problémov a pre mňa v dobrom čase. Skvelá atmosféra maratónu a rýchly nárast výkonnosti ma motivoval k ďalšiemu trénovaniu.

Pri ďalšom trénovaní som sa opäť nevedel dostať cez hranicu 5km. Po 4km mi začali dochádzať sily a tým aj chuť pokračovať v behu. Začal som teda čítať rady skúsených bežcov, aby som odstránil prekážky v ďalšom zlepšovaní sa. Všetky rady sa síce nedajú pre rekreačného bežca aplikovať, ale dá sa v nich nájsť aspoň teoretický základ, ktorý sa vždy zíde.

Skúsení bežci si ťažko vedia predstaviť, že som rád, keď si viem nájsť čas na beh aspoň dvakrát do týždňa. Ako prvé som zmenil obuv.  Kúpil som si obuv špeciálne na beh na pevnom podklade. Tým sa moje problémy z bolesťou nôh takmer stratili. Podobný kvalitatívny prínos som zaznamenal, keď som začal pri behu rešpektovať optimálnu tepovú frekvenciu.  Po týchto dvoch zmenách sa moja výkonnosť začala výrazne zlepšovať a tým sa zvyšovala aj moja chuť ďalej trénovať.

Nasledujúci rok som sa znovu začal pripravovať na štafetu(4x10km). Tu ale nastal iný problém. Nedarilo sa nám zostaviť tím. Pri trénovaní sa nám už zdalo málo behať 10km. Pritom sa ešte treba aj spoliehať na to, že nikto z nás nebude mať v tom čase nejaký zdravotný problém, čo sa stáva v mojom okolí často. Spoliehať sa pri behu sám na seba je určite to najlepšie riešenie.

Tak sme sa v auguste 2011 rozhodli, že sa prihlásime na polmaratón. Bola to pre nás veľká výzva, lebo oproti štafete je to dvojnásobok. Vtedy pre nás bol 21km veľký cieľ, ale skúsili sme to. A podarilo sa.

Ja som to vtedy zabehol za 1h57min i keď počas tréningu som zabehol maximálne len 16km. Viac som si netrúfol, aby som si nepresílil nejakú šľachu, lebo s tým mám často problémy.  Počas behu som od 17. kilometra začal mať problémy s kolenom, ale inak sa behalo výborne.

Ten úžasný pocit v cieli a prekonanie seba samého je na prvýkrát jedinečný.

Guláš už bude hotový, pokračovanie snáď nabudúce...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?